Slamená strecha

Popis

Slamená krytina

Materiál:

Na slamené strechy sa používala dlhá ražná slama. V období pokrývania striech slamou sa ešte bežne pestovali staré domáce odrody raže trsnatej (kribica). Dnešní pamätníci si už na tieto raže nespomínajú, no iste sa takéto odrody pestovali aj v Hrušove. Na kvalitnú strechu sa používala slama s tenkým steblom. Raž s hrubou slamou, nazývaná bohatá, sa používala na povriesla. Raž určená na strechu sa žala o týždeň – dva skôr, kým slama nebola ešte celkom žltá. Zrno aj slama potom dozreli v krížoch (sťienkach) aj v stohu. Prezretá slama bola lámavá a rýchlejšie hnila.

Spracovanie slamy:

Požaté obilie sa po zvezení skladovalo v stohoch, za starších čias aj v stodolách. Mlátilo sa cepmi, v letnom období vonku, na otvorenom priestranstve, kde sa pripravila holovňica – miesto ktoré sa vyčistilo od trávy a dočista vyzametalo. Hoci v Hrušove bolo známe aj vytláčanie obilia dobytkom a pred nástupom mlátenia mláťačkami aj zimné mlátenie v stodolách, obilie na slamené strechy sa mlátilo cepmi vonku na holovňici v letnom a jesennom období. Po vymlátení sa slama pozbierala, vytriasali sa z nej nečistoty a krátke steblá, vyčesala sa a zviazala do väčších snopov – šúbov. Šúbi pripravené na strechu sa skladovali v pajťe alebo v podstreší – na paláši. Hovorievalo sa, že na pokrytie strechy je potrebné toľko slamy, koľko sa dá uložiť pod túto strechu tak, že zaplní celú povalu.

Príprava krytiny:

Na drobné opravy strechy si gazda pripravoval krytinu aj pokrýval sám. Na väčšie práce, keď sa pokrývala celá strecha, sa pozývali na pomoc viacerí chlapi. Dielce slamenej krytiny – babke viazali na toku v jesennom období, v októbri – novembri, ideálny bol hmlistý čas, keď slama sama navlhne a zmäkne. Ak slama nebola dostatočne mäkká, pred viazaním povriesel ju vlhčili vodou.

Najprv bolo potrebné naviazať zásobu povriesla. Povrieslo sa stáča z dvoch hŕstok slamy stočených do seba pri klásoví. Na rozdiel od povrieslach používaných pri žatve boli strešné povriesla pevne stočené do podoby slameného povrazu, hrubé cca 2-2,5cm.

Viazanie babki:

-Šúb vymlátenej slamy sa rozviazal. Každý viazač mal rozviazaný šúb na dosah ruky.

-Natiahnuté povrieslo sa vystrelo na zemi a viazač nohami zastúpil jeho konce, aby sa neskrúcalo a neroztáčalo.

-Zo šúba sa zobrala hŕstka slamy s priemerom asi 10 cm pri ríťoví (v dolnej časti slamy), znova sa sklepla o zem a zarovnala sa na nej slama.

-Hŕstka sa položila doprostred povriesla približne 10 – 15 cm od ríťovia.

-Konce povriesla sa preložili krížom cez hŕstku a silno zatiahli, viazač ich konce znova zastúpil nohami.

-Na hŕstku sa položila ďalšia a proces sa opakoval. Takto sa na seba naviazalo 4 – 6 hŕstok.(podľa dĺžky povriesla). Konce povriesla sa potom stočili do seba a pomocou zaostreného dubového kolíka – koučoka sa zastrčili pod utiahnuté povrieslo (Viazači pri práci mali koučok zastrčený v čižme za sárou).

–Babka sa potom stiahla ešte ďalším povrieslom nazývaným kravalo. Toto viedlo tesne popod prvé povrieslo. Hotová babka sa položila na zem a nohou sa v mieste povriesla ustúpala. Súčasne sa druhou nohou zvyklo rozstrapatiť riťovie, aby babka lepšie držala na late.

-Kvalita uviazanej babki sa skúšala tak, že sa dvíhala zo zeme za jedno steblo. Ak sa steblo nevytiahlo a babka sa udržala vo vzduchu, boli povriesla dostatočne utiahnuté.

Okrem babiek, ktorými sa pokrývala plocha hladkej slamenej strechy, vyrábali sa ešte ďalšie, špecifické druhy krytiny:

Ústreše: slúžili na viazanie prvého, odkvapového radu strechy. Aby sa pri odkvape vytvorila dostatočná vrstva slamy, boli ústreše na rozdiel od babiek viazané pri klásoví, hrubším ríťovím boli otočené dolu. Hŕstky na ústreše sa pripravovali o niečo hrubšie, na každej hŕstke sa pred viazaním pevne skrútila a prehla klasová časť, čím sa vytvorila hlávka zamedzujúca vyťahovaniu stebiel.

Ďalší postup bol obdobný ako pri viazaní babiek, hotové ústreše sa podľa mierky osekávali na jednotnú dĺžku, aby na streche vytvorili rovný a estetický odkvap. Tento typ krytiny (zvaný inde aj hlavačke) sa používal len na vytvorenie odkvapu strechy, čo dosvedčuje aj názov ústreš. V minulosti sa však údajne vyskytovali aj stupňovité slamené strechy viazané celé z ústreší. Zakryté nimi vraj boli najmä pajti. Údaj o stupňovitých strechách v tejto oblasti Slovenska je zaujímavý, jeho pravdivosť potvrdzuje fotografia námestia vo Vinici z 20.rokov 20.storočia, kde je stupňovitá strecha aj na obytnom dome.

Kosáke: slúžili na zakrývanie nároží valbových striech. Viazali sa z väčších hŕstok zviazaných pri klásoví, ale bez zakrútenej hlávky. Vznikol tak klinovitý tvar vhodný na zakrývanie nároží valbových striech. Kosáke sa taktiež osekávali. Použitím kosákov vznikli stupňovité nárožia na inak hladkej ploche striech.

Pokrývanie striech:

Na latovanie strechy sa používali dvojstranne okresávané hrabové žrde. Rozostup lát pre slamenú krytinu bol okolo 40 cm. Žrde boli pôvodne ku krokvám pribíjané drevenými kolíkmi, no tento detail už nebol v Hrušove zachytený v teréne. Pri zdokumentovaných stavbách je už latovanie pribíjané kovanými klincami, výnimku tvorí ústrešná lata. Je to najspodnejšia, odkvapová lata, tvorená hrubšou nekresanou žrďou. Táto je voľne položená na dubových kolíkoch zatlčených do prevŕtaných koncov krokiev. Pri mnohých stavbách otvory v koncoch krokiev, niekedy aj so zvyškami kolíkov, dokazujú v minulosti existenciu slamenej krytiny.

Na samotné uväzovanie krytiny na strechu sa používalo viacero spôsobov, ktoré sa v detailoch odlišovali, každý viazač používal vlastné, individuálne postupy. Okrem toho práca, najmä pri opravách vyžadovala častú improvizáciu.

Na začiatok laty sa najprv povrieslom priviazala prvá babka. Z nej sa potom zobral zväzok stebiel, z ktorých sa stočilo povrieslo, ktorým sa priviazala ďalšia babka. Povrieslo sa zvyklo brať zo spodnej strany babki, jeho koniec sa buď zadrhol pod povrieslo, ktorým je zviazaná babka, alebo sa pritočil k novému povrieslu z novej babki. Niektorí viazači však priväzovali celú krytinu samostatnými povrieslami, ktoré nadväzovali jedno o druhé. Dôležité ale vždy bolo dosiahnuť kompaktnú a dostatočne hrubú vrstvu krytiny. Tá sa dosahovala jednak hustotou latovania, najmenšia dĺžka babki musela byť minimálne dvojnásobok rozostupov lát, a jednak dostatočne pevným uťahovaním a pritláčaním babiek k sebe v jednotlivých radoch.

Súčasne s viazaním jednotlivých radov krytiny sa naväzovali kosáke na nárožia. Na výšku jedného radu krytiny sa uviazali spravidla dva kosáke jeden vo výške laty, druhý asi uprostred medzi dve laty. Stupňovitosť nároží bola teda dvojnásobná, než počet lát. Niekedy sa kosákom začínalo aj viazanie krytiny na latu pri valbe, aby sa vrstva krytiny pri nábehu k nárožiu nestenčovala.

Po naviazaní celej strechy sa zakrýval hrebeň. Na vytvorenie a zabezpečenie hrebeňa slamenej strechy je v Hrušove zaznamenaných niekoľko spôsobov.

Najčastejší spôsob bol, že sa na hrebeň nakládla vrstva slamy rovnako, ako keď sa završovali stohy, aby do nich nezatekalo. Na spodok sa mohli naklásť rovnobežne s hrebeňom staré babke, na ne sa potom kládla slama (odpad z vyčesávania šúbov) vo viacerých vrstvách, ustupávala sa a utláčala. Účelom bolo vytvoriť na hrebeni „čiapku“ približne s prierezom trojuholníka. Proti vetru sa hrebeň zaťažil koňíkmi, dvojicami asi meter dlhých a 6 – 7 cm hrubých dubových, alebo agátových palíc. Navrchu boli koňíke prevŕtané a spojené kolíkom. V časoch dožívania posledných slamených striech sa koňíke niekedy len zväzovali drôtom. Rozostup koňíkov bol podľa okolností približne od 30 do 70 cm.

Hrebeň s koňíkmi mala prevažná väčšina hrušovských slamených striech, tento spôsob je ako jediný zaznamenaný aj od žijúcich pamätníkov. Na archívnych fotografiách sú však zachytené aj iné úpravy hrebeňa, o ktorých už dnes nemožno vypátrať bližšie informácie.

• Na hrebeni, ktorý je zrejme vytvorený zo slamy ako v predošlom prípade sú koňíke ukladané vo väčších vzdialenostiach (vyše 1,5 m). ich spodné konce sú prevŕtané a do otvorov sú zatlčené kolíky. Na týchto kolíkoch sú horizontálne položené dlhé palice, ktoré hrebeň zaťažujú.

• Pod hrebeňom zakrytým pozdĺžne kladenou slamou je horizontálne upevnená dlhá žrď. Z fotografií nie je zreteľné jej upevnenie, pravdepodobne sú na ňu v určitých vzdialenostiach viazané drôty(alebo motúz?) vedúce cez hrebeň strechy k rovnako umiestnenej žrdi na druhej strane strechy, alebo je žrď drôtom pritiahnutá cez krytinu k latovaniu alebo ku krokvám.

• Na fotografii z 1.polovice 20.storočia je zaznamenaný hrebeň tvorený šúbikami zviazanými z dvoch hrstí kladenými obkročmo na hrebeň, riťovím navrch. Takáto úprava hrebeňa sa v Honte nazývala vrkoč, alebo šití, prípadne maďarskí vrch.

• Na viacerých fotografiách na hrebeňoch nevidieť koňíke ani iný spôsob upevnenia hrebeňa. V tomto prípade ide pravdepodobne o tzv. mazaní, alebo namazúvaní vrch. Pri takejto úprave sa slama na zakrytie hrebeňa namáčala do riedkej hlinenej kaše, po uložení na hrebeň a vysušení tak vytvorila pevný blok, zaťažujúci hrebeň vlastnou váhou.

• Z fotografií nie sú rozlíšiteľné ani hrebene zakryté konopným pazderím. V minulosti v Hrušove bolo konope významnou technickou plodinou, poskytovalo preto dostatok vhodného materiálu. Používanie pazderia potvrdili aj starší informátori.

Dokončená slamená strecha sa učesala hrabľami, čím sa z nej stiahli voľné kúsky slamy a steblá v babkách sa pekne urovnali. K bežnej údržbe strechy patrilo raz za niekoľko rokov doložiť novú slamu na hrebeň a odstraňovať drobné poškodenia spôsobené vetrom alebo hlodavcami. Po 10 – 15 rokoch sa spravidla naviazalo aj nové nárožie. Pri dobrej údržbe tak mala strecha životnosť niekoľko desaťročí, pri zanedbaní však rýchlo chátrala. Z tohto poznatku vychádza porekadlo: „Keď ňejde gazda na strechu, iďe strecha na gazdu“.

Okrem krytiny viazanej z ražných babiek sa na niektoré hospodárske a provizórne stavby používala aj strecha vŕšená na spôsob stohu. Takáto strecha vôbec nemala krovovú konštrukciu, stoh sa vŕšil priamo na rošt zo žŕdok a konárov položený na stropnej konštrukcii. Na takúto strechu sa mohla použiť aj slama z pšenice a pokiaľ mala dostatočnú dĺžku, aj slama spracovaná na mláťačke. Nevýhodou bolo veľké množstvo potrebnej slamy, a tým veľká hmotnosť strechy. Takéto strechy sa preto využívali najmä pri menších stavbách (šopi, rakadovi, pľevience).

Slamená krytina začala ustupovať až začiatkom 20.storočia, keď začali byť dostupné tvrdé krytiny, spočiatku najmä pálená škridľa. Krytina sa menila najprv na obytných stavbách a v dedine. Hospodárske budovy a laznícke usadlosti ostávali ešte dlho pod babkami. Posledné novostavby so slamenou krytinou boli realizované v 30.rokoch 20.storočia. K veľkému ústupu slamených striech došlo po ničivej víchrici v roku 1957, ktorá najmä na lazoch spôsobila veľké škody. Posledné funkčné slamené strechy v Hrušove existovali ešte v priebehu 70.rokov. Ich definitívny zánik o desaťročie neskôr bol dôsledkom nedostupnosti ražnej mlátenej slamy, v tomto období postupne aj vymierali poslední znalci práce s týmto materiálom.